Read Botekov preklad Druhá kniha Makabejcov 7 Bible Online

Druhá kniha Makabejcov 7 - Botekov preklad bible

Druhá kniha Makabejcov 7

¹Stalo sa tiež, že bolo zatknutých sedem bratov aj s matkou. Kráľ ich chcel prinútiť bičovaním, korbáčmi a remeňmi, aby ich donútil jesť Zákonom zakázané bravčové mäso.

²Tu sa jeden z nich ujal slova a v mene ostatných povedal: "Čo sa nás chceš vypytovať a čo sa chceš od nás dozvedieť? My sme ochotní radšej zomrieť, ako prestúpiť zákony našich otcov."

³Kráľ zostal celý bez seba a rozkázal rozpáliť panvy a kotly.

⁴Len čo boli rozžeravené, rozkázal vyrezať jazyk tomu, čo hovoril v mene ostatných, stiahnuť mu kožu z hlavy a poodtínať mu ruky a nohy pred očami ostatných bratov a matky.

⁵Keď bol už celkom okyptený, ale ešte dýchal, kráľ ho rozkázal hodiť na oheň a smažiť na pekáči. Ako sa výpary z pekáča šírili doďaleka, ostatní sa vzájomne povzbudzovali s matkou, aby statočne zomreli:

⁶"Pán Boh sa díva na nás a istotne má súcit s nami, ako to Mojžiš zreteľne vyjadril vo svojej protestnej piesni: ‚On bude mať súcit so svojimi sluhami.‘"

⁷Keď prvý tým spôsobom dokonal, priviedli druhého k výsmešnému týraniu. Stiahli mu kožu z hlavy aj s vlasmi a pýtali sa ho: "Chceš jesť bravčovinu prv, než by ti mučili telo, úd po úde?"

⁸On odpovedal rečou svojich otcova: "Nie." Preto aj tento bol mučený ako prvý.

⁹Keď už vydychoval posledný dych, ešte zvolal: "Ty zločinec! Ty nás vylučuješ z terajšieho života, ale Kráľ sveta nás vzkriesi k večnému životu, lebo my zomierame pre jeho zákony."

¹⁰Po ňom výsmešne mučili tretieho. Keď ho o to požiadali, ihneď im ukázal jazyk a odvážne vystrel ruky.

¹¹Statočne vyhlásil: "Tieto údy mi dalo Nebo, ale pre jeho zákony nepokladám ich za veľa, lebo dúfam, že ich od neho opäť dostanem."

¹²Sám kráľ so svojím sprievodom sa čudoval mládencovej odvahe, lebo on tie bolesti nepokladal za nič.

¹³Keď tento dokonal, aj štvrtého mučili tými istými mukami.

¹⁴Krátko pred skonom hovoril takto: "Lepšie je zomrieť rukou ľudí, keď máme nádej od Boha, že on nás opäť vzkriesi. Ale pre teba nebude vzkriesenie k životu."

¹⁵Potom doviedli piateho a mučili ho.

¹⁶On však pozeral na kráľa a povedal: "Hoci si smrteľný, máš moc zaobchádzať s ľuďmi, ako sa ti zachce, ale nenazdávaj sa, že Boh opustil náš rod.

¹⁷Ty však počkaj a uvidíš jeho veľkú moc, ako on bude mučiť teba a tvoj rod."

¹⁸Po tomto doviedli šiesteho. Keď už zomieral, povedal: "Nemýľ sa! My toto trpíme za seba, lebo sme sa prehrešili proti svojmu vlastnému Bohu. Pre toto sa nám stávajú podivné veci.

¹⁹Nemysli si však, že ti to prejde bez trestu, keď si sa odvážil bojovať proti Bohu!

²⁰Hodná neobyčajného obdivu a slávnej pamiatky bola matka, ktorá videla v jedinom dni zomierať svojich sedem synov; znášala to statočne, v nádeji, ktorú vkladala v Pána.

²¹Povzbudzovala každého z nich v materinskej reči a naplnená šľachetným zmýšľaním, mužnou odvahou dopĺňala svoje ženské uvažovanie. Hovorila im:

²²"Ja neviem, ako ste sa objavili v mojom lone. Ja som vám nedarovala ani ducha, ani život. Ja som neposkladala časti, z ktorých sa skladá každý z vás.

²³Preto Stvoriteľ sveta, ktorý vytvára zrodenie človeka a ktorý je pri vzniku všetkých vecí, vám vo svojom milosrdenstve vráti aj ducha, aj život, lebo vy dnes nešetríte seba samých z lásky k jeho zákonom."

²⁴Antiochos sa cítil urazený a podozrieval ju, že sa mu týmito slovami posmieva. Keďže najmladší bol ešte nažive, nielen slovami ho povzbudzoval, ale aj prísahou ho ubezpečoval, že ho urobí aj bohatým, aj šťastným, ak odpadne od otcovských zákonov, že ho urobí svojím priateľom a dá mu vysoké úrady.

²⁵Ale keďže mladík mu nevenoval nijakú pozornosť, kráľ zavolal k sebe matku a žiadal ju, aby mu dala radu, ako by si zachránil život.

²⁶Keď ju už dlho nahováral, vyhlásila, že prehovorí svojho syna.

²⁷Naklonila sa k nemu a použijúc ľsti voči krutému tyranovi, vyjadrila sa takto vo svojej materinskej reči: "Syn môj, maj súcit so mnou, čo som ťa deväť mesiacov nosila v lone, čo som ťa tri roky nadájala, čo som ťa živila a vychovala až k veku, v ktorom si teraz.

²⁸Zaprisahám ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem a viď všetko, čo je v nich, a vedz, že Boh ich urobil z ničoho, že aj ľudské pokolenie povstalo tým istým spôsobom.

²⁹Neboj sa toho kata, ale ukáž, že si hodný svojich bratov! Podstúp smrť, aby som ťa opäť našla s nimi v čase milosrdenstva."

³⁰Sotva dokončila svoju reč, mladý človek skríkol: "Na čo čakáte? Ja neposlúchnem kráľove rozkazy, poslúcham iba nariadenia Zákona, ktorý bol daný našim otcom skrze Mojžiša.

³¹Ale ty, ktorý si pôvodcom všetkých tých pohrôm, čo zaľahli na Hebrejov, neujdeš Božím rukám.

³²My trpíme pre svoje vlastné hriechy.

³³Hoci sa aj náš Pán, ktorý je živý, nakrátko na nás hnevá a trestá nás, aby nás napravil, on sa znovu uzmieri so svojimi sluhami.

³⁴Ale ty, bezbožný a najzločinnejší zo všetkých ľudí, nevynášaj sa bez príčiny, mámiac sa zbytočnými nádejami a zdvíhajúc svoju ruku proti jeho sluhom,

³⁵lebo si ešte neušiel súdu Boha, ktorý všetko môže a všetko vidí.

³⁶Čo sa týka našich bratov, tí po pretrpení prechodnej bolesti, v nádeji na život, ktorý nikdy neprestane, padli za Božiu zmluvu. Zatiaľ ty Božím súdom dostaneš spravodlivý trest za svoju pýchu.

³⁷Čo sa týka mňa, ja tak ako moji bratia dobrovoľne vydávam svoje telo i svoj život za zákony svojich otcov a prosím Boha, aby sa čím skôr uzmieril s naším národom a teba zasa priviedol utrpením a pohromami k vyznaniu, že on je jediný Boh.

³⁸Kiež by sa konečne na mne a na mojich bratoch zastavil hnev Všemohúceho, spravodlivo rozpútaný proti celému nášmu rodu!"

³⁹Kráľ zostal celý bez seba a ešte ukrutnejšie zúril proti tomuto poslednému ako proti ostatným, lebo výsmech ho neobyčajne roztrpčil.

⁴⁰Tak zomrel aj tento mladý človek bez poškvrny a v dokonalej nádeji v Pána.

⁴¹Napokon zomrela aj matka, posledná po svojich synoch.

⁴²Ale už dosť o otázke obetných jedál a o strašných mukách.